Horalky a instantná strava do hôr
Rasťo je otcom, manželom a zamestnancom známej rakúskej stavebnej firmy. Okrem toho všetkého je však aj nadšencom a milovníkom hôr a „tripov“. Nebojí sa ani náročnejších terénov v Dolomitoch, ďalekých fjordov alebo množstva gejzírov na Islande. Nás zaujímalo, ako sa takýto dobrodruh počas výpravy stravuje. O tom nám viac porozpráva Rasťo.
- Kde všade si už bol a ktorý trip je pre teba najčerstvejší?
S kamarátmi sme prešli Nórsko od severu až na vzdialený juh. Boli sme z toho natoľko nadšení, že sme si kúpili letenky aj na Island, no a naposledy som s parťákom absolvoval feratový trip v talianskych Dolomitoch. Bol to síce len predĺžený víkend, no tam v horách je čas pomalší, takže sme si mohli naplno užiť. Táto cesta bola rozdelená na dve časti. Prvý deň sme po hrebeni kráčali asi 7 hodín a ten druhý približne 8 hodín. Prilákal nás Národný park The Adamello Brenta.
- Ako sa pripravujete na jednotlivé tripy. Je medzi nimi nejaký rozdiel?
Jedálniček v horách je úplne iný ako keď sa človek stravuje doma. Častokrát musíme improvizovať, no zvyčajne si všetko snažíme pripraviť dopredu. Záleží aj od toho na aký trip ideme. Teraz v Dolomitoch to bolo iné v tom, že každý deň sme zišli na horskú chatu, tým pádom sme to mali z väčšej časti vyriešené. Nemuseli sme so sebou ťahať toľko jedla v batohoch. Čo sa však týka výletov v Nórsku alebo na Islande, tak tam sú potraviny dosť drahé. Znamená to, že príprava spočívala najmä v rozvrhnutí si jedla na jednotlivé dni. Keď sme šli hrebeňovku v Roháčoch, tak sme už dole na chaty neschádzali, a preto je strava opäť iná. V tomto prípade používame expedičnú stravu.
- Ako by si charakterizoval expedičnú stravu?
Je to vlastne vysušená strava vo vrecúšku, ktorú zalievame horúcou vodou. Automaticky z toho vyplýva, že treba so sebou vziať aj turistický varič a plynovú bombu, na ktorom sa toto dielo musí dokončiť. Zaliata zmes sa nechá 10 minút odstáť a môže sa konzumovať. Namiesto plynovej bomby s varičom existujú už aj sofistikovanejšie na benzín či naftu. Tie sa však častejšie používajú napríklad v Himalájach. K tomu si vždy berieme aj takzvané ešusy, teda hliníkové misky. Majú už aj svoju novšiu verziu v podobe plastových turistických misiek. Okrem toho si vždy balíme aj turistický set príboru, takže kompletný servis. Na niekoho počudovanie to všetko nie je až tak ťažké, preto sa nám ide dobre aj s týmto nákladom.
- Je to teda instantný druh stravy. Chutí vám to vôbec?
Tak určite to nie je niečo, čo by som si dával bežne na obed, keď som doma, no je to ľahké, a preto nám to pri cestách najviac vyhovuje. Keď sme leteli na Island, tak sme mali váhu batožinu značne obmedzenú, a preto sme si nabrali veľa expedičnej stravy. Sú však rôzne druhy, respektíve príchute. Tam sme však nechodili vo vysokých nadmorských výškach, a preto sme si občas smeli na večeru dať aj nejakú tú rybu alebo kúpiť si chlieb. To nám samozrejme chutilo oveľa viac.
- Čo okrem instantnej expedičnej stravy balíte do batožiny?
Nákupy si robíme väčšinou na Slovensku, takže si stravu berieme z domu. Všetko máme dobre rozpočítane, a preto sa nám ešte nikdy nestalo, žeby sme počas tripu ostali hladní a bez jedla. Na energiu si vždy balíme niečo sladké. Najčastejšie sú to naše tradičné horalky, tmavá čokoláda alebo hroznový cukor. Vrelo sa odporúča vziať si na takéto cesty aj salámu a o niečo podstatnejšie je pribaliť si slaninu, najmä keď ide človek na nejakú náročnejšiu túru. Pre mňa osobne je však v horách potrebnejšia voda, ako jedlo. Preto ak by mi jedlo došlo, no mám vodu, tak sa až taká tragédia nestala. Odporúčam si pribaliť minimálne tri litre vody.
- Treba chlapovi ako si ty aj nejaké vitamíny alebo iné výživové doplnky?
Ako som už spomínal, tak najčastejšie si pribalím hroznový cukor. Ten mi spolu so slaninou, ktorú tiež môžeme považovať za výživový doplnok, dodá veľa energie. Okrem toho mám vždy po ruke aj magnézium, ktoré slúži proti kŕčom. Najlepšie je rozpustiť to vo vode a vypiť.
- Čo si dáš po ťažkom výkone najradšej?
Určite mi dá každý chlap za pravdu, že po vysokohorskom výkone je skvelé dať si vychladené pivo. Takže nie je to žiadna klobása alebo guľáš. Aj keď, po skúsenostiach s občerstvením na vysokohorských chatách mám rád aj polievky. To si dávame až po výkone. Zvyčajne ťaháme so sebou desať kilovú batožinu, no v Roháčoch sme chodili so šestnástimi kilami na chrbtoch. Všetci určite uznajú, že po takýchto výkonoch je najlepšou vecou dať si pivo s nejakou dobrou a sýtou polievkou.
foto: Rasťo Jadroň