Od PC hier k vareniu. Foodbloger Viktor je milovník metalovej hudby a dobrého jedla
Viktor na prvý pohľad vyzerá ako klasický chalan so šiltovkou na hlave, ktorý miluje metalovú hudbu. V skutočnosti je to mladý šikovný foodbloger a fotograf, ktorý sa prvýkrát postavil pred sporák vo svojich 23 rokoch. Kedysi rád hrával počítačové hry a varenie z duše nenávidel. V našom rozhovore nám Viktor alias metalheadinthekitchen (pod touto prezývkou ho nájdete aj na Instagrame) prezradil, prečo zmenil názor, ako si k nemu varenie, pečenie a fotenie našlo cestu.
Vyštudoval si SPŠE a TUKE v Košiciach, ako sa chalan od počítača dostane pred sporák?
Moja cesta k sporáku a hlavne k foodblogu bola asi tá najzvláštnejšia. Od mala som nenávidel varenie, lebo mi to prišlo ako strata času, ktorý som radšej investoval do PC hier. Preto som sa rozhodol aj pre elektrotechnickú školu, lebo to bolo asi najbližšie k počítačom, čo Košice ponúkali. Po strednej som šiel na univerzitu no z tej som odišiel. Mal som väčšiu chuť zarábať, ako sedieť ďalšie 4 roky v škole.
A vtedy ti napadlo založiť si blog?
Nie, to vôbec nie. Blogovaniu ešte predchádzalo pár životných situácií, ktoré ma k nemu doviedli. Do života prišlo temné obdobie k tomu zlomené srdce, no a ako veľa ľudí vie, tak presne to sa najlepšie lieči v telocvični. No a s fitkom ide ruka v ruke aj varenie a keďže som okrem hrania hier a môjho zamestnania nemal na práci nič iné, vo svojich 23 rokoch som sa začal učiť variť. Nebolo to nič špeciálne, len také tie fitness jedlá ako kuracie mäso a k tomu zelenina, maximálne ryža. Po nejakom čase som sa rozhodol pripraviť aj niečo náročnejšie.
Približne po šiestich mesiacoch som sa spontánne rozhodol kúpiť si fotoaparát, odsťahovať sa do Prahy, nechať všetko zlé za mnou a začať v podstate nový život. A keďže to varenie a fotenie ma celkom začalo baviť, tak som si po presťahovaní povedal, že vytvorím amatérsky foodblog, ktorý bude dokumentáciou mojej kulinárskej cesty, ktorá bude snáď jedného dňa inšpiráciou pre ľudí. Lebo ak som sa ja dokázal naučiť ako tak variť a fotiť, tak to dokáže hocikto.
Aký bol tvoj prvý fotoaparát, ktorým si fotil svoje jedlé výtvory, používaš ho ešte?
Môj prvý fotoaparát bol Canon 750D. Kúpil som ho tesne pred presťahovaním sa do Prahy, čo bola celkom odvážna finančná investícia hlavne, keď som pred tým nemal absolútne žiadne skúsenosti s fotografovaním. Povedal by som, že aj toto dopadlo celkom dobre. Nepoužívam ho už, keďže mal technické problémy a tak som si zaobstaral menší upgrade na Canon EOS R, no mám ho stále v zálohe, ak by sa niečo stalo.
V čom vidíš rozdiel medzi gastrom v Košiciach a v Prahe?
Čo ťa motivuje ku skúšaniu nových receptov?
Zvedavosť. Tým, že som do svojich 24 rokov toho veľa neochutnal, tak objavovanie nových chutí a kombinácii jedál je niečo, čo ma napĺňa. Skvelým príkladom bol recept na Chocolate Mousse z horkej čokolády, ktorý som sa naučil pripraviť asi pred dvoma rokmi. Úprimne môžem povedať, že chutnejší čokoládový dezert som zatiaľ nejedol. Tá krémová konzistencia, jemnosť a zároveň nadýchanosť so silnou čokoládovou chuťou, ktorá ostane na jazyku ešte aj dlho po zjedení je podľa mňa niečo neuveriteľné na to, že to ľudia volajú len „čoko pena“ 😀
Aké jedlo máš najradšej?
Na prvom mieste budú jednoznačne pirohy plnené zemiakmi s opečenou cibuľkou na vrchu. Pirohy sú moje detstvo, tak ako ich robievala moja babka a moja mama, tak som sa ich naučil pripravovať aj ja. Z exotickejších jedál musím spomenúť Ramen. Ten by som mohol jesť na litre a nikdy by som ďalšej dávke nepovedal nie, keďže je to jedlo bohov.
A ktoré jedlo je tvojou najväčšou nočnou morou?
Jedlo, ktoré na mojom blogu nikto nikdy neuvidí je jednoznačne mliečna ryža a ryžový nákyp. Jednoducho tieto jedlá mi absolútne nesedia.Nehovorím, že im časom možno znovu nedám šancu, lebo chute človeka sa menia, no nemyslím si, že príde deň, keď jedno z tých dvoch jedál budem aktívne vyhľadávať.
Ako dlho ti trvá fotoshooting jedného jedla? viaže sa s tým nejaká historka?
Záleží od toho čo fotím. Ak je to recept, tak viac času trvá varenie a príprava ako samotné fotenie, to stihnem často za 2-3 hodinky a potom úpravy fotiek ďalšie 2-3 hodinky no záleží to od náročnosti fotiek. Ak ide o jednu z tých mojich kreatívnych fotiek, ako bol pomaranč rozrezaný vo vzduchu alebo jahoda so smotanou, tak čas fotenia vie prekročiť aj 4 hodinky a úprava fotiek ďalšie 4. To je aj celkom dôvod, prečo na mojom blogu popri zamestnaniu za 3 a pól roka nieje až tak veľa receptov ako by som chcel.
Bez akej kuchynskej pomôcky si nevieš predstaviť varenie?
Stredne ostrý nôž je v mojej kuchyni základ. Často sa stretávam so slovami šéfkuchárov o tom, že super ostré nože sú pre kuchára tým najväčším pomocníkom. Ak by som sa riadil týmto pravidlom, tak by som do 7 na prstoch veru nenapočítal 😀
Ide o to, že ak začiatočník zoberie do ruky taký ostrý nôž, doslova drží v ruke žiletku. Ak začne rezať napr. cibuľu tak je ťažké zistiť, kde končí cibuľa a kde začínajú prsty. Ak nemáte za sebou pár rokov praxe, je to skutočne náročné.
Chcel by si sa niekedy živiť foodbloogovaním alebo fotografovaním?
Ak by som sa tým dokázal bez problémov uživiť tak áno, lebo by som vedel dať tých 40 hodín, ktoré teraz odmakám v práci priamo do varenia, štúdia receptov a celkovo blogu. Bohužiaľ to tak skoro nebude a preto to ostáva naďalej len takým malým snom.
Aký je tvoj blogerský najväčší sen?
Každým rokom mi padne do oka niečo nové, čo by som sa chcel naučiť. Momentálne je mojou výzvou takzvaný Mirror Cake alebo Mirror Glaze Cake.Je to dosť náročné na prípravu, no láka ma to jedného dňa zdolať aspoň tak, aby to vyzeralo aspoň ako tak profesionálne.
Kde nachádzaš inšpiráciu na fotenie jedla?
Doslova všade, či už sú to zahraničné kanály na Youtube, Pintereste, alebo aj priamo na Instagrame. Inšpiráciu na moje náhodné kulinárske nápady čerpám aj zo spomienok na minulosť alebo aj z hudby. Za posledné roky, od kedy mám blog som sa naučil všímať si svet okolo seba viac a inšpiráciu sa snažím čerpať skutočne zo všetkých možných zdrojov.
Varenie je jednoducho láska. A láska ide cez žalúdok. Prečítajte si rozhovor s Klaudiou a Lukášom, ktorý spojili blogovanie, varenie, pečenie a nakoniec aj svoje životy. S gastronómiou môžu byť späté aj životné ciele – prečítajte si rozhovor s Petrom a Michaelou, ktorí si otvorili vysnívané bistro počas pandémie.